Stanislav Štepka a Radošínske naivné divadlo

literatúra po r.1945; divadlo


          založil v roku 1963 Radošínske naivné divadlo, herec, autor vš. hier aj režisér = slovenský Moliére; súčasný režisér = Juraj Nvota


          inšpirované pražským Semaforom a L+S, humor na zasmiatie, ale aj uvedomenie si vl.chýb


          za zdanlivou jednoduchosťou sa skrývajú narážky na slovenskú náturu, socializmus, morálne poklesky čl. a pod., v hrách vystupujú prosté postavy


          intelektuálny mestský kabaret s prvkami ľudového nárečia


          na začiatku fungovali ako ochotnícke divadlo (nestáli herci, kto prišiel, mohol skúsiť hrať, nemali stálu scénu); po 68 ich poriadne cenzurovali
– prvé predstavenie: Nemé tváre, neskôr Človečina, Ženské oddelenie, Slovenské tango, Kúpeľná sezóna, Ako som vstúpil do seba
– využitím hyperboly a nezvyčajným pohľadom zosmiešňuje malomeštiacke správanie jednotlivcov i vnútorné konflikty človeka (satirické poňatie)
Jááánošííík: vyše 600 repríz, aj nová štúdia, podtitul: Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu


    viackrát upravované (typ. znak autorského divadla – dramatická forma, vl.scéna, viac hercov, prevláda prostredie dediny a malomesta)


    téma: rúcanie mýtov o hrdinoch akým bol aj Jánošík


    na prelome 17-18st, ale aj paralely so súčasnosťou (kritika doby, systému, akým sú ľudia prijímaní na výšku), téma vojny, falše, pretvárky, rodinkárstva, prospechárstva, narážky na social. pracovnú morálku, konzumný spôsob života (satira-výsmech)


    Jánošík bol v romantizme hrdinom, autor sa nesmeje z neho, ale z ľudovej potreby mať hrdinu, ktorý nás vykúpi


    snaží sa odpovedať na otázku akí sme (Slováci), nastavuje nám „krivé zrkadlo“ – potrebujeme vodcu, nevieme byť sami sebou


    postavy: Jonatan Weissman Jánošík (otec), Dagmar Trantenbergerová (mama), Jánošík
znaky:
– každá scéna má svoj názov; piesne pomedzi hranie (majú obyčajne sv.vl.myšl.)
– neharmonické až prekvapujúce zakončenie
– jedna dejová línia


    slovná klauniáda, používanie slovných hračiek, paronymia (spájanie slov, kt. podobne znejú – „Kde bolelo, tam bolelo…“), zaužívané frazeologizmy, asociatívnosť, hovorové slová (vypucovaný, paklík), zdrobneniny, internacionalizmy, komolenie slov, využívanie ľudovej slovesnosti, dvojzmysly, irónia, výsmech dvorných hlasov („teplý“ hlas-Uhorčík), čierny humor („Zaspal.“ „Na stolici?“ „Nie, naveky.“ – otec išiel na potrebu ku plotu)


    názov Jááánošíík – zvolanie, ozvena (ľudia naňho volali) al. pátos, kt. súvisí z jeho menom
"Mamička : "Choď!!!"
Jánošík : "A kde? Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina, ja mám byť vzor? A vy sa budete vyvaľovať doma v duchnách, čo? A ja prídem o ľadviny. Mama, curigni. Máme plány s Aničkou. Ja chcem byť normálny človek, čo normálne pekne čestne prežije svoj život. ja nechcem vojsť do čítanky, ja chcem …normálne prežiť život. Mama, no, curigni. Kúpim ti vegetu. ty máš, chuderka, načisto pohľad literárny. Dobre, tak ja idem. Už sa hrozne teším. Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra a ja ani tridsať. Zdravé ostávajte, mamičkine prachy …Dobre, ja teda idem do hôr. Dobre sa šponujem? Ešte viacej to potom vyzerá dobre. Ja idem do hôrrr. A vy si tu seďte a ja za vás pomstím krivdu …No dobre, ja teda idem a …zvyknem si aj na šibenicu."
– literárny pohľad – umelý, konzervatívny, odtrhnutý od života
– otázka hrdinstva – zosmiešnenie hrdinov, súčasne popretie mýtu Jánošíka ako národného hrdinu – chce prežiť normálny život, nie je ochotný “prísť o ľadviny”
– tridsať/tristo rokov – hranie zo slovíčkami, slovná hračka
– “Zdravé ostávajte mamičkine prachy” – protikladným spojením motívu z ľudovej piesne a hovorového slova “prachy” dosahuje humornosť